Hlavní strana » Jinýma očima » Jaroslav Daniška: Úspech…

Jaroslav Daniška: Úspech Roberta Fica. Dve kritériá

Jinýma očima, 7. 6. 2024

Myslím si, že Robert Fico začal po atentáte dobre. V jednom by však mal zmeniť taktiku. Nie, nejde o slovenskú opozíciu.

Karty na stôl, v dnešnej politike sú dve určujúce témy. Tou prvou je vojna na Ukrajine a hrozba, že sa do nej zapoja aj európske štáty NATO, osobitne štáty z východnej Európy. A súčasne snaha nanovo rozdeliť svet studenou vojnou, kde však Západ bude demograficky, ekonomicky aj vojensky tou slabšou časťou na glóbe.

Druhou témou je ideologická hrozba progresivizmu, ktorý ohrozuje slobodu, právo, výchovu, rodinu, biznis, náboženstvo, vôbec svet a morálku ako ju na Západe poznáme. „Najväčšou hrozbou pre slobodu na Západe je liberalizmus samotný,“ napísal nedávno liberálny autor John Gray a presvedčivo to ukazuje aj jeho nová kniha The New Leviathans (viac o nej inokedy).

Fico sa v svojom prejave venoval geopolitike a zahraničiu, aj vymedzeniu voči domácemu progresivizmu. Témy teda identifikoval presne, ja som o nich písal pre týždňom tu.

Jednu chybu však urobil. Respektíve, urobil by ju, ak by do budúcnosti nezmenil prístup.

Začnime na Ukrajine.

Fico plní s Orbánom v téme vojny dôležitú rolu, a to napriek tomu, že doteraz obaja premiéri tému otvárajú najmä pro-domo, reprezentujú pri tom väčšinu domácej spoločnosti a z volieb majú demokratický mandát, aby sa naše štáty vyhli hrozbe zapojenia sa do vojny. Je však dôležité si uvedomiť, že ani Fico a ani Orbán (hoci ten už je globálne známy) medzinárodnými aktérmi v tejto téme nie sú. A ani sa na to nehrajú.

Je to realistické zhodnotenie, keďže ani Maďarsko a ani Slovensko nemajú vojenskú a politickú silu byť väčšími hráčmi. Ak ale naozaj veríme obave, že eskalácia konfliktu graduje, že dlhodobo smerujeme k veľkej vojne s Ruskom, že západoeurópski politici vŕšia chyby a riskujú, že sa do vojny ochotne zapoja, s Ficom a Orbánom môže dôjsť k istej zmene. Fico sa po atentáte stal medzinárodne známym, Orbán sa vie rozprávať s Trumpom aj Si Ťin-pchingom, ale nič veľké napriek tomu netreba očakávať. Ich úloha je zdanlivo malá, ale napriek tomu dôležitá. Hovoril o tom penzionovaný generál Harald Kujat v rozhovore, ktorý onedlho vyjde v Štandarde.

Uvedomme si jednu vec: princíp neustálej eskalácie. Kto za ním stojí a prečo ho nedokážeme „vypnúť“, vymaniť sa z neho.

Za 25 mesiacov vojny na Ukrajine sa objavili iba dva momenty, keď dochádzalo k de-eskalácii. Tým prvým bolo vyjednávanie o mieri medzi Ruskom a Ukrajinou, aktívnu rolu zohral Izrael a Turecko, Ukrajina a Rusko boli blízko k úspechu. Je zaujímavé, že najústretovejšie návrhy boli na stole až po Buči a Irpini. Toto úsilie zastavil Západ, najmä Briti a Američania, ktorí neboli ochotní garantovať Ukrajine to, na čom sa dohodla s Ruskom.

Druhý de-eskalačný moment, na pohľad menší, ale naozaj len na pohľad, prišiel z Nemecka. Bolo to krátko po ukončení mierových rokovaní, keď kancelár Scholz predišiel veľkej kríze na hranici medzi Litvou a Kaliningradskou oblasťou, kde kvôli európskym sankciám hrozila blokáda ruského územia, ktoré by nemohlo byť zásobované ropou, uhlím, oceľou, železom, drevom a ďalšími materiálmi. Litvu k tejto blokáde tlačili sankcie EÚ, v júni 2022 zasiahli Nemci a presadili, aby sa na zásobovanie Kaliningradu z Ruska sankcie EÚ nevzťahovali.

Bol to moment, ktorý pripomenul blokádu Japonska pred druhou svetovou vojnou, na ktorú dokázal tento štát reagovať jediným spôsobom – vyhlásením vojny Amerike. Scholz tomu v júni 2022 dokázal predísť. V normálnych časoch by si s Naftali Bennettom za svoje činy zaslúžili Nobelovu cenu mieru.

Jeden pokus o de-eskaláciu mal ešte v novembri 2022 generál Milley, ktorý po úspešnej ukrajinskej protiofenzíve navrhol rokovania s Ruskom, bolo to podľa neho v hlbokom záujme Ukrajiny, ale Biely dom ho zastavil. Milley je už na dôchodku.

Odvtedy sme v nekončiacej sa špirále ďalšej a ďalšej eskalácie.

Posledný príklad je zničenie dvoch ruských radarových staníc včasného varovania pred jadrovým útokom, ktoré sú zrejme najväčším rizikom od začiatku vojny medzi Ruskom a Amerikou. S tým je spojený aj súhlas s použitím západných zbraní na ciele v ruskom vnútrozemí či ochota oficiálne vyslať vojakov členských štátov NATO na Ukrajinu.

Teraz naspäť k Ficovi.

Jeho a Orbánova rola v čase pokračujúcej eskalácie rastie. Atentát mu v tom – prepytujem – pomohol. Chráni ho pred istou kritikou a jeho ústa počúva viac uší, sleduje viac očí.

Identifikácia problému, ktorý opísal na Západe, je všeobecne správna. Fico má pravdu, že západné štáty vyznávajú politiku jedného názoru, odklon netolerujú a neprávom nálepkujú ako pro-ruský. Je to v podstate vojnová rétorika, aj to si treba uvedomiť (vo vojne si vyberáte stranu a nepripúšťate iný názor).

Lenže platí ešte niečo. Ak prebiehajúca vojna na Ukrajine so všetkým, čo vyvolala (sankcie, izolácia atď.), povedie k druhej studenej vojne medzi Ruskom a Západom, čo môže byť výsledkom aj vtedy, ak by sa Západ nezapojil do priamej vojny s Ruskom, tak Ficova rola by mala byť iná.

Nemal by sa stavať proti celému Západu. Martýrom už je, takéto harakiri len poškodí štát.

Vidíme, že západní politici nie sú ochotní zmeniť prístup, investujú stále viac do politiky, ktorá viedla k tejto vojne. Lenže západná politika je v istom (a v niektorých štátoch aj rastúcom) napätí medzi vládami a väčšinou spoločnosti. Najďalej je to zrejme v Taliansku, čosi sa deje vo Francúzsku, nespokojnosť buble v Nemecku, respektíve v neutrálnom Rakúsku.

Inými slovami, Fico by nemal na medzinárodnej scéne hrať rovnakú rolu, akú bude hrať doma. Doma je silný a prirodzene dominuje, v európskej politike je však ten slabý a spolu s Orbánom potrebujú spojencov. Svojím vystupovaním by preto obaja nemali Západ zjednocovať proti sebe, ale mali by hľadať spojenca. Správnym spôsobom vyrušovať pomýlenú jednotu západnej elity a narúšať politiku eskalácie. Treba to robiť spôsobom, ktorý sa prihovára západným spoločnostiam a ktorý bude natoľko racionálny a dobre vyargumentovaný, že si ho oponenti nebudú môcť dovoliť zhadzovať. Pinzetou dosiahnu viac ako kladivom.

Fico by nemal prijať logiku druhej studenej vojny, ani ju sám podnecovať a vytvárať. Okrem iného preto, aby nebolo Slovensko „tlačené“ mimo západné hranice. Slovenský premiér by sa mal správať ako západná avantgarda, nie ako reakčný bojovník z prvej studenej vojny. A už vôbec nesmie riskovať, že ho západné médiá alebo politici označia za „psychicky poznačeného atentátom“. To by bol koniec. Pre neho, ale najmä pre štát.

Viac ako cementovanie západnej jednoty („politika jedného názoru“) za nezodpovednou politikou k vojne a mieru, by mal vsadiť na postupnú zmenu tejto politiky, pretože je to v záujme Slovenska, Európy, aj Ukrajiny a Ruska. A tiež preto, že si to myslí značná časť európskych spoločností, zrejme aj väčšina amerických voličov.

Inú taktiku môže využívať doma. Pretože tu prirodzene dominuje a o svojich spojencoch môže rozhodnúť do veľkej miery sám.

Na to, aby doma volil iný prístup ako vonku, sú dva dôvody.

Po včerajšom videu sa na Fica zo všetkých médií strhla vlna kritiky, že nevyužil príležitosť na upokojenie a zmierenie. Je to do istej miery pokrytectvo a nepochopenie politickej reality.

Pokrytectvo preto, lebo túto príležitosť nevyužili najmä kruhy, ktoré Fica naháňali a robili z neho ohrozenie demokracie, spojenca Ruska či politika, ktorý nás vyťahuje z EÚ a NATO (čo radikalizovalo Cintulu a jemu podobných). Ficove postoje pritom v štátoch EÚ a NATO zastávajú aj iní politici, ak bude prezidentom Trump, stanú sa oficiálnou doktrínou NATO.

Napríklad šéfredaktorka Sme, ktorá pred druhým kolom prezidentských volieb podpísala text „Rozhodujeme, či budeme demokraciou,“ sa nijako k tomuto strašeniu a zavádzaniu nevrátila. Ani jej ďalší kolegovia. A pritom všetci spísali spoločné vyhlásenie. Chýbalo v ňom to, čo sa týkalo ich, nie Fica.

Ako som už opakovane povedal, novinári nestrieľali, za Cintulov čin nenesú zodpovednosť. Ale o potrebe zmierenia začali hovoriť sami a tam neurobili nič. Neuhli ani o centimeter. Je preto pokrytecké, ak za to teraz novinári kritizujú Fica.

Druhá poznámka je dôležitejšia.

Fico nemá to, čo majú bez námahy k dispozícii Šimečka, Gröhling, Čaputová, Korčok a ďalší. Nemá médiá, ktoré dokážu za neho robiť negatívnu kampaň a mobilizovať jeho voličov proti politickej opozícii. Smer totiž žiadne médiá nemá.

Predstavte si, že by – Bože chráň – niekto vystrelil na opozičného politika. Rovnaký prípad ako Cintula, len s opačným znamienkom. Tento politik by nemusel takmer vôbec reagovať na svojich politických oponentov, pretože by to ďaleko efektívnejšie robili viaceré médiá. Zaplnili by sa námestia, svoje by povedali herci, bolo by to všade.

Fico nič z toho nemá.

Nemá ani straníkov, ktorí by mu v tom pomohli. Čím viac hovorí Blaha, tým viac to pomáha liberálom, v Kaliňákovi vidia médiá obchodníka, s ktorým to vedia zase Američania. Gašpar s Parom (a Bödörom) to zase dokážu robiť tak, že Smer príde o koaličný potenciál a stvorí nového Matoviča.

Jediný, kto dokáže držať líniu voči opozícii, je Fico sám. Preto to aj musí robiť. Nemá na výber. Musí to byť efektívne (a teda trochu tvrdé), ale nie prehnané a devastačné. Keď hovorí obeť streľby, má v tom značnú výhodu.

Médiá a novinári z toho nemôžu byť prekvapení. Keďže tvoria s progresívnou opozíciou jeden celok a pracujú ako jedna mašina v neustálej kampani, musí sa venovať aj im.

Vyplýva z toho, že v domácej politike platí pre Fica opak toho, čo na medzinárodnej scéne. Ak chce dosiahnuť svoj politický cieľ, musí byť dominantný.

Zhrňme to. Fico dosiahne úspech, ak sa mu doma podarí zastaviť alebo aspoň oddialiť vstup progresívov do vlády, na čo ich potrebuje oslabiť a zároveň si udržať koaličný potenciál a spojencov. A medzinárodne uspeje vtedy, ak Slovensko nezatiahne do vojny na Ukrajine a bude na prospech zmene západnej – nota bene európskej – línie, aby politikov, ktorí vŕšia chyby a dlhodobo eskalujú konflikt (teraz sú to Európania, nie Američania), buď nahradili iní alebo sa medzi nimi objavili rozumnejšie rozhodnutia, ako ukázal Scholz v júni 2022 alebo izraelský premiér Bennett na jar 2022.

V prvom videu zvolil Fico jednu taktiku na obidva problémy. Sú to však dve úlohy a o jeho úspechu rozhodnú dve odlišné taktiky.

Tak si držme prsty, vojna je blízko a európski politici zvyšujú bank a nemajú na to karty.

Jaroslav Daniška, Štandard, 6. 6. 2024