Hlavní strana » Rozhovory » Václav Klaus pro denník…

Václav Klaus pro denník Štandard: Som nervózny zo stavu Ameriky. Dostáva sa do zle riešiteľných situácií, môže to vyvolať veľký konflikt

Rozhovory, 14. 3. 2024

S premiérom Petrom Fialom sme zažili takmer nepochopiteľnú vec: na Slovensku existuje jasná prevaha v spoločnosti, ktorá sa obáva zavlečenia Slovenska do vojny na Ukrajine, odmieta odsun ďalších zbraní slovenskej armády a preferovala by niečo, o čom najčastejšie hovorí pápež František: rokovanie o mieri. Rokovať, samozrejme, musia najmä Rusi a Ukrajinci, podporení Západom. Nuž, a tento typ politiky a stretnutie ministra zahraničných vecí Blanára s ministrom Lavrovom na konferencii, kde boli viaceré štáty EÚ, aj zástupkyňa Ukrajiny, viedol Fialu k zrušeniu, povedzme, nepodstatnej, ale symbolickej tradície o spoločnom rokovaní vlád. Pán prezident, čo to celé znamená?

Po prvé, som rád, že ste použili slovo nepodstatná. Dobre si pamätám, že keď som bol premiérom, nikoho nenapadlo organizovať fiktívne akcie, ktorých jediným významom je symbolika, kde sa politici stretnú a o nič tam nejde. Je to hlúposť a hra pre verejnosť. Môžeme preto dúfať, že Fiala tiež vie, že je to nezmysel a nie je nič vážne a že aj keď to demonštratívne zruší, tak sa v česko-slovenských vzťahoch v podstate nič nestane. To by mohol byť pokus o pozitívnu interpretáciu kroku pána Fialu.

Nebudem sa pokúšať interpretovať, ako vážne alebo nevážne to pán premiér Fiala myslí, ale v každom prípade naše vzťahy jeho výrok poškodil. A poškodil najmä Slovensko, keďže vzhľadom na minulosť musí byť Slovensko citlivé na výroky, ktoré prichádzajú z Prahy. Ja by som sa nikdy neodvážil niečo také urobiť. Nemám dôvod to hájiť, som svedkom toho, ako sa na to hnevá množstvo ľudí v Českej republike a bodka.

Na tomto spore je zaujímavé, že Ficov postoj k vojne na Ukrajine je racionálny. Dá sa očakávať, že časom si takúto politiku osvojí viacero ďalších štátov v Európe, už dnes ich k tomu tlačí domáca verejná mienka, vidíme to v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Bulharsku a inde. Zároveň platí, že Fico nijako neovplyvňuje českú zahraničnú politiku. Otázka znie, čo podľa vás vedie Fialu k tomu, že to robí.

Neviem a nemám dôvod, aby som zo Slovenska posielal do Čiech nejaké zásadné a silácke výroky, to si máme odohrať doma. Myslím, že česká vláda je teraz trochu v úzkych, nedarí sa jej, stráca podporu verejnosti, možno aj to vedie k takýmto kŕčovitým riešeniam.

Rád komentujete správanie médií, keď som minulý týždeň sledoval v Českej televízii večerný špeciál s témou krízy v našich vzťahoch, podaril sa im dokonalý obraz: redaktorka ČT sa pýtala na české stereotypy voči Slovákom a do štúdia pozvala dve slovenské herečky, ktoré tému komentovali – Terezu Nvotovú a Zuzanu Mauréry. Dokonalejšiu ilustráciu stereotypu si asi ťažko predstaviť.

Vy by ste chceli odo mňa nejaký silný výrok, ale sklamem vás. Českú televíziu nesledujem nikdy. Naozaj nikdy. Aby som hájil Českú televíziu, to odo mňa naozaj nechcite (úsmev).

Hlavná mediálna interpretácia napätia v česko-slovenských vzťahoch u nás sa viazala na pokus o – v úvodzovkách – izoláciu Fica, čo by mohlo ovplyvniť prezidentské voľby, opozičný kandidát Ivan Korčok sa to tak usiluje uchopiť, ale nefunguje to. Nie je pravdepodobnejšie, že tento Fialov krok ovplyvní viac vývoj v Česku, kde ešte viac oslabí Fialovu vládu a posilní Babiša?

Nemyslím si, že hlavným cieľom českej vlády v tomto podivnom rozhodnutí bolo ovplyvniť slovenské prezidentské voľby, ako o tom špekuluje celý rad novinárov. Skôr ide o naskočenie na bruselský tlak, aby sa čo najviac rozbila a oslabila V4. V tom vidím hlavný záujem.

Roztržka medzi Fialom a Ficom je len odrazom skutočne vážnej témy, tou je politika západných štátov k vojne. K Maďarsku, ktoré malo iný postoj od začiatku, sa pridalo Slovensko, vidíme, že téma naberá na význame v Nemecku, nedávny samit v Paríži ukázal hlboké rozdiely medzi Nemeckom a Francúzskom, teraz sa odkryl rozdiel medzi Slovenskom a Českom. Skúste pomenovať, čo sa to deje v Európe, ako sa zmenilo správanie krajín od roku 2008, keď sa konal dnes už historický samit NATO.

Ako viete, v roku 2008 som na tom bukureštianskom samite bol, bola tam mnohohodinová vášnivá debata, či prisľúbiť Ukrajine priblíženie k NATO v tej či onej podobe, pričom rozhádanosť politikov bola už vtedy absolútna. Francúzsko a Nemecko už vtedy nemali rovnaký pohľad na tému Ukrajiny a NATO. Pohľad Nemecka bol ďaleko rezolútnejší, Merkelová bola kľúčovým aktérom debaty, prezident Sarkozy, naopak, nebol. V kuloároch stále telefonoval, asi s Carlou Bruni (úsmev), jemu o tieto veci až tak hlboko nešlo. Ale tam sa jasne vynoril rozpor o tom, či sa má NATO blížiť k ruským hraniciam alebo nie. O tom bol ten samit, a celý rad z nás rozumne uvažujúcich ľudí to považoval za chybu, a boli sme proti tomu. Amerika to počas mladšieho Busha tlačila, ja som to považoval za strašnú chybu vtedy a považujem to za strašnú chybu dodnes.

Ešte ostanem pri tých rozdieloch, ktoré sme videli na Macronovom samite v Paríži. Niektoré európske vlády chcú pokračovať v americkej zahraničnej politike inými prostriedkami, tu myslím na úvahy o vyslaní uniformovaných vojakov niektorých štátov NATO na Ukrajinu, čo je riziko, ktoré napríklad Američania od začiatku vojny oficiálne stále odmietajú, aby sa nedostali do priamej vojny s Ruskom, čo je jeden z dvoch amerických vojenských cieľov na Ukrajine. Otázka: Je zjavné, že niečo také nie je ani v záujme európskych štátov, ale čo ich potom k takej politike vedie? Eskalácia vojny je predsa najväčším problémom pre Európu.

Záujmy môžu byť krátkozraké, tým pádom to niektorým z politikov nevadí. Musím však na tomto mieste povedať, že považujem za veľmi problematický návrat Tuska do vlády v Poľsku, mám veľkú obavu, čo to v Európe a zvlášť v strednej Európe vyvolá. Už jeho prvá návšteva na samite V4 v Prahe ukázala, že to výraznú zmenu vyvolalo. Ale veľký strach, možno väčší než z čohokoľvek iného, mám z prístupu Ameriky.  

Prečo?

Amerika nemá jasnú pozíciu, politika tam vôbec neexistuje, rozhodujú zástupcovia generálov a mocenské byrokratické štruktúry, a nie skutočná politika. Kríza obidvoch kľúčových amerických politických strán je desivá. Stav Ameriky vidím ako veľké nebezpečenstvo, ktoré môže vyvolať veľký svetový konflikt. Z toho som naozaj nervózny.

To sú závažné slová. Politici na jednej strane stále opakujú – a zvlášť v Amerike – že si neželajú veľkú vojnu s Ruskom, a súčasne sa správajú spôsobom, že táto vojna môže ľahko vzniknúť. Ak hovoríte, že ste nervózny, znamená to, že máte obavy z toho, že by politici nevedeli v rozhodujúci moment zatiahnuť ručnú brzdu. Prečo si to myslíte?

Amerika teraz jednoducho nie je pripravená na zatiahnutie brzdy. Amerika má obrí problém, stráca svoju pozíciu hegemóna a hegemón sa vždy v tejto pozícii dostáva do strašne zle riešiteľných situácií. No a Amerika ich nevie riešiť. Preto hrozí kŕčovitý krok na tú alebo onú stranu. Nový multipolárny systém sa bude usádzať veľmi dlhú dobu, preto hovorím, áno, ľudstvo má v súčasnosti problém.

Keď hovoríte o vzniku nového multipolárneho systému, čo vyplýva z dnešného správania Európy, aké budú dôsledky terajších činov Európy pre našu budúcnosť v novom svetovom poriadku?

Budem s vami polemizovať, Európa sa nijako nespráva. Európa nie je entita, ktorá by sa mohla nejako správať, možno máte na mysli Európsku úniu…

…mal som na mysli rozhodujúce európske štáty.

To je veľký rozdiel a nie je to nejaké „uřeknutí se“. Mnoho ľudí si myslí, že Európa je svetovým hráčom, ale ona ním jednoducho nie je. Nie sme homogénnym celkom, nie sme v Európe jednotní, čo je asi dobre. Vždy, keď bola Európa jednotná pod nejakým hegemónom, od Napoleona cez Hitlera až neviem ku komu, vždy to bolo zle. Preto si neprajem nielen to, aby Európa bola jednotná, ale ani to, aby hrala nejakú veľkú rolu v dnešnom svete. Tú majú hrať jednotlivé štáty.

S poslednou otázkou sa ešte vrátim k samitu V4 v Prahe. Vy ste sa krátko po stretnutí stretli s maďarským premiérom Orbánom, viackrát ste hovorili ste o tom, že Orbán k vám prišiel „v laufe“. Paradoxne, český prezident Pavel si na neho nenašiel čas, ani na slovenského premiéra, stretol sa iba s poľským premiérom Tuskom. Otázka: Nemali ste dojem, že premiéri Tusk a Fiala chceli Orbána v Prahe vyprovokovať, aby z V4 odišiel on?

Nesedel som na tom jednaní, ale myslím si, že je evidentné, že niektorí usilujú o to, aby sa V4 rozbila. A povedzme si jasne, že bossovia EÚ im za to od nepamäti tlieskajú. V4 sa od istého momentu, keď zahrala šikovne polemickú kartu s Angelou Merkelovou a jej politikou Wir schaffen das (Zvládneme to), tak sa vodcovia EÚ vyľakali, že by táto štvorica krajín mohla zohrať nejakú významnú rolu. Čakali na to, až dôjde k nerovnováhe politického vývoja v jednotlivých štátoch V4 a konečne to našli. Ide o totálny zvrat v Poľsku, ale aj zvrat v Českej republike pred 2,5 rokmi, koniec koncov k zvratu došlo aj na Slovensku, jediná konštanta je Orbán v Maďarsku. Myslím, že Brusel sa z toho len raduje. V Bruseli si prajú čo najväčšiu neexistenciu vyšehradskej štvorky.

Jaroslav Daniška, publikováno v denníku Štandard 12. 3. 2024